Zlatá hodinka v Strážove

Strážov, rybník, záhradná chatka, detstvo, diaľnica.

Zobral som si foťák, statív a vyrazil k rybníku, ku ktorému mám kopec spomienok.

Prvýkrát som videl vážku, potápal sa pred ovadmi, ústami nafukoval smradľavú, nezničiteľnú vojenskú nafukovačku, vyskúšal som si rybačku, hoci ma to nikdy nelákalo, letné dni strávené s mamou a mladším bratom.

Dnes tu stojí diaľnica a ja som si išiel užiť zlatú hodinku.

Fotenia, spomínania.

Keď som si to šinul okolo pri Váhu záhradných chatiek, pred ktorými sedeli a stáli rybári a ich autá, nezdalo sa mi, že by sa to tu zmenilo.

Bola tu nová asfaltka: pred pár mesiacmi po nej hukotali Tatrovky zo stavby.

Iba trochu obohatenie víkendového koloritu: rúbania dreva, pílenie konárov, zavíjajúce kosačky, vypeckované rádio, výskot detí v bazéne a jemne bručanie motora z Kopřivnice.

Dnes sa už nepracuje, dnes sa už iba čiluje.

A rybárči.

Aj priemyselná architektúra môže byť pôsobivá.

A táto na mňa urobila dojem – nenápadne (v ramci možností) tečie ponad hladinu.

Aspoň sa o to snaží.

Dnes sa tu už nikto nekúpe, bufet bol zatvorený už dávno pred začatím výstavby, rybník plný rias.

Veci sa menia, svet sa mení, ľudia tiež a dokonca aj názory.

Zmeny nie sú zlé, ak sú dobré. Nebojme sa ich, snažme sa však, aby vždy smerovali k lepšiemu.

Kompasom, nech je morálka.

Tak.

A ozaj, bola to naozaj zlatá hodinka.