Žilinskými ulicami

Som Žilinec, v Žiline som sa narodil.

Architektúra, história a verejný priestor rodného mesta naskočili do môjho hľadáčiku záujmov len nedávno.

Odvtedy zbožňujem túlať sa uličkami v Žiline.

Pozerať sa na poznané veci novým pohľadom, všímať si detaily, hľadať zaujímavé stavby, nachádzať nové miesta, fetovať genius loci.

Naposledy to bola horúca augustová nedeľa.

kostol svätej barbory v žiline

polícia zástavka žilina

dolný val v žiline

Každý hľadal tieň, kde mohol a ja tiež: pre objektív.

Keď som začínal fotiť a boli sme na výlete, pindal som: “Teraz sa nedá fotiť, je ostré svetlo.”

Zlé svetlo pre dobrého fotografa neexistuje, – hovorievala mi vždy Zuzana.

Začínam veriť, že mala pravdu.

štátny archív v žiline

 

andreja kmeťa v žiline

andreja kmeťa v žiline

Keby som o týchto detailoch niekomu, napríklad mojej mame povedal, že sú fotené v Taliansku, spýtala by sa: Héj? A kedy ste boli?

Občas je príjemne zdvihnúť hlavu, spomaliť, pozerať sa, všímať si maličkosti, tešiť sa z blbostí.

Nahliadnuť na svoje, denne omieľané mesto a porovnať ho s inými na Slovensku, v Rumunsku, Holandsku, Česku.

Povie to o nás oveľa viac, ako by nám bolo príjemné.

architektúra v žiline svojdomov

architektúra v žiline svojdomov

architektúra v žiline svojdomov

Aj žilinská štvrť Svojdomov vie rozprávať: o tom, ako nám záleží na verejnom priestore, o neúcte k estetike, histórii a tiež o tom, ako sme zničili v čase výstavby jednu z najkrajších, najpokrokovejších, architektonicky hodnotných štvrtí v krajine.

Našťastie sa tu stále nájdu domy s dobre zatvrdnutou omietkou, na ktorej si vylámaal zuby aj ľudská snaha meniť k novému za lacno.

A potom sa objavíte v pamiatkovej rezervácii mesta Žilina a vidíte náznak snahy o udržanie čistého verejného priestoru.

prázdna farská ulička v žiline

hodžova ulica v žiline

centrum v žiline odpadky

A niekedy aj nie.

Ale dalo by sa, keby sme neboli ľahostajní – ku všetkým a všetkému.

A niekedy aj nie sme, ako-kedy.

Raz tak, raz onak.

Takí sme.

Nechajte mi odkaz