Street v Žiline

Inokedy zaspávam, inokedy vstávam, inokedy pracujem, inokedy všetko.

Otcovský režim je rýchlejší, aktívnejší, plnší a hlavne iný.

Aj preto nemôžem kedykoľvek schytiť foťák a ísť sa prechádzať ulicami ako predtým.

Teraz ho môžem schytiť, hodiť do kočára a fotiť spoza jeho kermantu.

Alebo počas sedenia na terase kaviarne.

Niekedy si ma inšpirácia nájde sama.

Zuzana išla k zubárke, trpieť, aby si potom mohla užívať hrianky s tvrdou, chrumkajúcou kôrkou.

Za ten čas som mohol a musel vyraziť do žilinských ulíc aj s kočárom.

September však pálil ako nikdy, a tak som hľadal tieň v Bôrickom parku.

A potom som si spomenul a roztočil všetky štyri kolá, ktoré znamenajú svet, aby som sa dostal k bývalému Carrefouru.

Vyhliadol som si tu totiž miestečko.

Prechádzka Žilinou mi okrem pekných miest hodila do náručia dve poučenia:

Vždy stretneš niekoho, kto ti ukáže, že si na tom lepšie, ako si ochotný pripustiť si.

Buďte dobrí k otcom s kočiarom a aspoň na tom prechode oproti nám kráčajte vpravo.

Istotne sa pýtate prečo, tu je moja odpoveď.

unavený otec žilina

 

Nechajte mi odkaz