Rum v Žiline

Pol roka, 16. marca sme mali so Z svadbu, Sisa jej dosvedčila, že to so mnou nejako vydrží.

Odvážna žena, ženy.

Vtedy sa videli naposledy, ženy, my všetci, ja s Edom.

A niektorí sa naopak nevideli ešte vôbec.

Pol roka, toľko stačí na to, aby sa narodilo dieťa v 6. mesiaci, stihlo za 8 týždňov vyrásť do veľkosti polročného dieťaťa a zničiť kríže.

Preto tie dva mesiace prvej návštevy dohadovania sa utiekli ako voda z vaničky, ktorú vylievam každý večer.

Aj to bol dôvod, prečo sa k vode pridal rum a tiekol opäť ako na našej svadbe.

Ranná prechádzka jesenným vzduchom prázdnou Žilinou bola lepšia ako 400 Ibalgin.

A raňajky tiež neboli na zahodenie, až na tú kávu, bŕrŕanečko.

 

Aj z povykaných Bratislavčanov si získal náš rýdzi vzduch kotliny, Sisa sa do toho rána zamilovala.

A potom aj do Eda.

A do Viktora tiež.

A Edo tiež.

A tak venčili, kočíkovali a starali sa a hoci sme oslavovali polročnicu svadby, nachvíľu sme boli zase slobodní.

A ženy zase mohli klebetiť, piť kapučíno, ukazovať prísnu fešn, lebo obetaví muži kočíkovali.

Víkend uletel ako voda (nech iba neteče) a zrazu sme ostali sami, traja, možno na ďalšieho polroka.

A mohli sme klebetiť my.

– Zuzi, ja som zase blinkal, ako na svadbe.
– Zase? Jój, Tomčo.

Urobíme z toho rituál?

 

 

 

 

Nechajte mi odkaz