Meniny na Bôriku

Kráčam po Bulvári, zvoní telefón: ICE Mamina.

Vraj je chorá, kedy si prídem po kľúče od rodičovského bytu, ktoré som požičal bratovi, keď sa štvrtýkrát vymkol, pre poštu od Dôvery, príspevok na darček, lebo chce ísť spať.

Prečo to musí byť práve dnes? – pýtam sa.

– Lebo Zuzka má zajtra meniny a ja budem cez víkend preč.

Zastavil sa mi čas: na dátumy som nikdy nebol, jej narodeniny som si s božou pomocou zapamätal, no meniny 11. augusta sa nejako vytratili.

Kto sa bojí, nech do manželstva nechodí: tiekol som po rozpálenom chodníku do domácich potrieb kúpiť bambusový príborník, debničky na zaváraniny, všetko upratal, dal na svoje miesto a sľúbil, že ju pozvem na sobotné raňajky.

Tie vyzerali takto a ešte som jej urobil niekoľko pekných záberov.

Taký bonus do fotoalbumu, ktorý ešte stále nemáme.

Lebo pekné neexistujú.

Ale konečne existujú meninové fotky, na ktorých je nás o jeden hladný krk viac.

Po slávnostnom chode – bulgur s tuniakom vo vlaštnej šťave orestovaným na cibuľke s paradajkami, trochu čili, korenia, bazalky, zmiešané, posypané nakrájaným vajíčkom uvarený na tvrdo (pre dojčiacich bez neho) – si zaslúžime dezert.

Bôrik, Monella, dve hodiny poobede, všetci trávia obed v tieni, ideál.

Navyše, keď môžete po 9 mesiacoch konečne aj pobehnúť, krajšia oslava pre matku neexistuje.

A zmrzlina, ešte zmrzlina.

Rovno z viacerých uhlov.

Slaný karamel, straciatella, jumbo kornútok, tieň smutnej vŕby a žblnkot Všiváka.

Toto už nepokazí ani karamelový fľak na blúzke, ktorá sa objavila v šatníkovej rotácii po pol roku neobratnosti a jednom malom čudu na konte.

Ave Ceasar, nech žije Cézar!

Asi by nebolo zlé si ten fotoalbum naozaj predsa len zaobstarať.

Existuješ?